Medailon spisovatelky Alty Vášové, držitelky nejvýznamnější slovenské literární ceny Anasoft litera 2009.
Porota soutěže, kterou letos tvořili kritikové a publicisté Milan Hamada, Fedor Matejov, Pavel Matejovič, Dado Nagy a Ivana Taranenková, zdůraznila, že kniha „je vyzretým zhrnutím autobiografickej línie tvorby Alty Vášovej." Současně ocenila, „že autorka striedaním analytického odstupu a naliehavosti osobnej výpovede vnáša do autobiografických žánrov, rozvíjaných Šikulom, Slobodom a Kadlečíkom, bohatú dokumentárnu evokáciu a ženskú citlivosť bez sentimentu a zahľadenia do seba."
Alta Vášová
Narodila se v obci Sevľjuš na Zakarpatské Ukrajině 27. května 1939. Vystudovala matematiku a fyziku, byla učitelkou, ale také pracovala jako průvodkyně a uklízečka na hradě Zvíkov. V letech 1968 - 1970 působila v Československé televizi. V roce 1978 sa stala scenáristkou Slovenské filmové tvorby. Vydala prózy Zaznamenávanie neprávd (1970), Miesto, čas, príčina (1972), Po (1979), V záhradách (1982), Sviatok neviniatok (1992) Osudia (1994), Úlety (1995), Natesno (1997) a Ostrovy nepamäti (2008). Je autorkou scenářů k filmům Román o base (1968), Sladké hry minulého leta (1970), Peniaze alebo život (1975), Ako listy jedného stromu (1979) a k muzikálům Cyrano z predmestia (1978), Neberte nám princeznú (1980) a Niekto ako ja (1988).
Stručná úvaha o psaní (Alty Vášové)
V dnešní době je nelehké soustředěně se oddat čtení, protože příběhů, které se na nás odevšad valí, je čím dále, tím víc. Kterým z nich se necháme coby čtenáři poznamenat? Tím napínavějším, srdcelomnějším, lépe napsaným? Na tuto otázku odpovídá slovenská spisovatelka Alta Vášová (r. 1939) přímo způsobem svého psaní, který je u ní bytostně a autenticky autobiografický. A nejen autobiografický, nýbrž i auto-reflexivní ve smyslu permanentní práce na sobě, ve smyslu oné „péče o duši" filozofa Jana Patočky. „Žiješ jednu zo svojich možností: stelesniť sa. Mať tvar. Tvár. Zistiť, kto si," píše autorka na straně 113 knihy Ostrovy nepamäti. Touto knihou získala Vášová nejvýznamnějsí slovenskou literární cenu Anasoft Litera 2009, která je také nejlépe placenou cenou na Slovensku, neboť kromě duchovních poct obnáší i rovných 10 tisíc eur.
Alta Vášová není ve slovenském kulturním povědomí autorkou neznámou. Naopak, za léta své spisovatelské dráhy si i navzdory skromné povaze a minimálnímu vystupování v médiích vybudovala pozici nejen úctyhodnou, ale takřka až kultovní. Když mluvíme o autorčině autobiografičnosti, vůbec tím nemyslíme zkušenost skleníka, ale velice citlivou otevřenost ke světu a místu člověka v něm, a to ne ve smyslu jakéhosi přehnaného antropocentrismu. „Keby sme sa narodili ráno a zomierali večer, boli bysme presvedčení, že sa všetko navždy ponára do tmy. Keďže nedovidíme na nejaký skutočný koniec alebo začiatok, aspoň sa toho dožadujeme - a dohadujeme sa, kde useknúť večné neprestávajúce premeny," čteme na straně 117.
Tyto věčné a nepřestávající přeměny se tedy učíme, podle vzoru autorky, nepřesekávat ani v psaní. To znamená, že pro Altu Vášovou je i fragmentace textu - neboť princip fragmentace je jedním z principů jejího psaní - něco jiného než „sekání" zlomků a jejich následné „slepování". Ne, v textu i navzdory jeho fragmentaci a někdy dost složité struktuře „se dá plout".
Psaní Alty Vášové je stejně pracné jako poctivé. Jeho principem je svědomitost, a také svědomí. Když Franz Kafka mluví o psaní jako o formě modlitby, můžeme také říct - mandala na pokračování.
Skladatelka Pauline Oliveros výstižně popisuje proces tvorby hudby jako „listening for the next sound while remembering the last one." V psaní však nejde jen o „předvídání" a „nezapomínání" zvuků ve smyslu akustickém, ale o permanentní vyrovnávání se s procesem tvorby slov ve smyslu jejich významů. Proto je spisování knih ve srovnání se skládáním hudby ještě mnohem náročnější. A Alta Vášová, jako každý velký spisovatel, si je toho dobře vědoma: „Podstata, tá nie je voňavá, sú to výlučky, výkaly, vášne, slzy, hlieny, dotyky a nárazy, nespravodlivosti, pohľad príliš zblízka - no vždy, vždy! aj zodpovednosť..." (str. 116)
Róbert Gál
Několik fragmentů z knihy Ostrovy nepaměti (F. R. & G., 2008):
Bunky sa vymieňajú: každú minútu si iný človek, prečo teda nie taký, akým chceš byť? Mucha poletuje, aby nestratila schopnosť lietať, keď bude potrebovať krídla. Lieta, aby mala krídla.
Ako keď človek, který je stredom kruhu, pozerá len do seba, šťastný. Neskôr chce dovidieť ďalej, už nevie poňať celý kruh, nie naraz všetkými smermi, snaží sa, snaží a zistí, že kruh si vytvára sám, že je to hranica jeho poznania, a zrazu úžas, v jasnej chvíli sa zbaví tých namaľovaných hraníc -
No pri tom všetkom zabudol, že dôležitý je stred, i keď tých stredov je mnoho, práve tak ako ľudí: v každom z nich je celá pravda.
Ľudstvo by mohlo tvrdiť, že pochopilo, keby jestvoval jediný mozog, ktorý by vedel.
Najväčší zločin, rozdeliť svet na dobro a zlo. Potrebné a nepotrebné. Zakázané a povolené. A ešte väčší obetovať dobru ľudí.
Umenie je vymyslená pravda.
Veda - odkrývanie pracovných švov prírody.
Vidí sa nám, že odkrývame podstatu - možno podstatu odvekého podvodu - ale nie, podstatu práve zahadzujeme a strácame.
Načo mravec? Človek? Možnosť: ukájať svojich päť zmyslov. Zrak. Čuch. Chuť. Hmat. Sluch. A niekto musí po celý život ukájať svoj rozum. Dráždiť ho, vymýšľať překážky. Objavovať úlohy. Vysvetľovať. Aby sa veľké veci stali malými. Keď ostanú veľké aj potom, koniec. Došiel si k cieľu.
Krásno v prírode je zapríčinené prispôsobivosťou. Aby nič nekričalo, aby zapadlo do celku. Každý krík, každá rastlina vie, kde a pokiaľ má narásť. Každé zviera, ako má byť sfarbené. Každý kvet, čím má zaujať. Dokonca každý zvuk vie, ako ladiť s ostatnými...
Príroda ovláda kompozíciu.
Z recenzí:
"Je to literatúra, ktoré nie je tvrdá alebo krehká, ale tvrdá a zároveň krehká, krehká a zároveň drsná, drsná a zároveň nepoddajná, nepoddajná a zároveň netýkavá, netýkavá a zároveň ostýchavá. Fragilná. Sú to texty jednoduché a zároveň komplikované, s významami zauzlenými do seba. Sklené zámky, sklené rakvy, sklené vrchy. Texty ako zo skla, priezračné a zároveň nepriepustné. Rozbitné. Takým je autobiografická kniha Alty Vášovej Ostrovy nepamäti."
Peter Zajac, literární vědec a publicista
„Hoci sa Vášová akejkoľvek chronológii bráni, v knihe je evidentná výrazná vnútorná topografia tvorená priestorovými súradnicami kozmopolitného charakteru (a to i napriek vedomému stieraniu hraníc a s nimi spojeným obmedzeniam vo vzťahu k životu v minulom režime), osobami, predovšetkým rodinnými príslušníkmi z viacerých generácií a vlastnými textami, zvlášť scenármi. Istá vedomá achronologickosť, prejavujúca sa o. i. tiež absenciou datovania zápiskov, ktoré by čitateľ v podobnom type textov očakával, je výrazom životného postoja autorky založenom na vnímaní seba i sveta v neustálych premenách a prestupovaní, ako ich navonok odráža i autorská metóda (fragmentárnosť, návratnosť motívov, nasvecovanie jednej udalosti/myšlienky z rôznych uhlov pohľadu v čase i priestore). Pred čitateľom tak z textov vystupuje obdivuhodná osobnosť, ktorú vďaka širokému časovému záberu, v ktorom zápisky tvoriace jednotlivé prózy vznikali, pozoruje v permanentnej premene."
Jana Pácalová, poetka a literární vědkyně
„Vitálne gesto človeka šesťdesiatych rokov, ktoré neraz bolo hrou o „estetiku existencie", Alta Vášová vystavuje situáciám a procesom, čo sa z nej radikálne vymykajú: počatie, zrod, traumy dozrievania a iniciácie, neraz deziluzívny rub partnerských a rodinných väzieb, podvojná budúcnosť za hranicami vlastnej budúcnosti v deťoch a vnúčatách, starnutie, osamievanie, pustnutie osobného sveta... Jej písanie tu osciluje medzi extaticky mladistvým „nechať sa unášať" a bezprostredne doliehajúcim „ty sa zadrhávaš". Je to doslova staccato stavov, situácií, osôb, gest, výpovedí. Mimovoľné i zámerne spisovateľská práca pamäti pripomína u Alty Vášovej skôr biotické tlenie humusu alebo geologické usádzanie, vrstvenie, zvetrávanie - preto „ostrovy nepamäti". (...) Kultúrne zavedené a pestované žánre „autobiografického písania" alebo „ženského písania" vedú v súčasnej literatúre neraz k módne hladkému a prázdnemu čítaniu. Pri Alte Vášovej na ne zabudnime. Ostrovy nepamäti predstavujú otvorenú podobu súčasnej literatúry, ktorej možno ešte len treba prísť na meno."
Fedor Matejov, literární kritik a historik
„Vášovej písanie je ako hlboký let bytia, je plné prísnosti a milosrdenstva: lásky aj nespravodlivosti osudu aj vzdoru, aj prijatia. Vášová je mnohostranný talent, ten najzákladnejší je jej talent žiť. V púšti amorality vidí, chápe a neodsudzuje, ale sa oddeľuje: je nemoralizujúcou pozorovateľkou. Oddeľuje sa, aby lepšie videla svojím vnútorným kompasom, nazvime to pravým menom: svedomím. Málokto v slovenskej literatúre je tak v súlade s tvorbou ako práve Vášová."
Mila Haugová, poetka a překladatelka