Juraj Červenák: Vlk a dýka

Email Tisk PDF

 

Červenák přebalNotář Barbarič, kterého čtenáři znají ze čtyř předchozích historických detektivek Juraje Červenáka (přeložených už i do češtiny – Mrtvý na Pekelném vrchu, Krev prvorozených, Ohnivé znamení a Ďábel v zrcadle), řeší záhadný zločin na hradě loupežných rytířů.

 

 

Hrad na hoře Sitno odedávna střeží cestu k bohatým horním městům. Na podzim roku 1599 je kvůli turecké hrozbě dobře vyzbrojený a s početnou posádkou. Navzdory tomu se z něho ztratí kastelánova dcera. Zmizí uprostřed noci, bez jediné stopy. Zoufalý správce hradu žádá o pomoc notáře Barbariče z nedaleké Štiavnice. Barbarič tentokrát na vlastní pěst – bez kapitána Steina a kaprála Jaroše – čelí záhadě, která zdánlivě nemá řešení. Šlo o útěk, o únos či dokonce o vraždu? Situaci komplikuje fakt, že na Sitně našla útočiště manželka velmože Illésházyho, prý nejbohatší a nejmocnější žena v království. Barbarič ovšem netuší, že hrad má ještě jednoho, tajného obyvatele, o němž nikdo nesmí vědět. Do složitého případu se postupně vplétá krvavá minulost hradu a pověsti o zakletém podzemním vojsku, o krutých loupeživých rytířích, o strašidlech a zbojnických pokladech. Poradí si Barbarič i bez Steina a Jaroše?

Červenákovy historické detektivky, včetně této nejnovější, došly pochvaly i na internetové stránce historyweb.sk: „O autorom kvalitne spracovaných historických reáliách a o tom, že na stránkach doslova ožívajú dejiny už hádam ani nemá zmysel hovoriť, toto konštatovanie sa právom opakuje v recenzii na každý nový diel série. (...) V porovnaní so svojimi predchodcami kladie Vlk a dýka väčší dôraz na detektívnu stránku príbehu, ktorá dominuje celému rozprávaniu.“

Román vydalo bratislavské nakladatelství Slovart, v němž vyšly i předchozí knihy o Steinovi a Barbaričovi.

 

 

Ukázka z knihy:

KAPITOLA PRVÁ

Traja priatelia mastia karty, popíjajú víno a diškurujú o živote. Znenazdajky ich vyruší naliehavá správa.

Na jeseň roku Pána 1599 si Uhorské kráľovstvo vypilo mučenícky kalich horkosti až do dna. Ba co kalich, celý sud, ak nie rovno jazero či more.

Tieto slová som zapísal do štiavnickej mestskej kroniky.

Po rozume mi však chodilo, o koľko výstižnejšie by to vyjadril Stein. Zrejme by popod fúzy zašomral, že táto jeseň nestojí ani za suché lajno. Stručne, jasne, pravdivo.

Nešlo o počasie, hoci ani to nestálo za veľa – už na sklonku septembra naplno udreli jesenné pľušte a dalo sa očakávať, že zima príde ešte skôr ako po minulé roky. Skuje krajinu ladom na päť mesiacov, možno aj na dlhšie. Radný Hirschberg, Matuzalem medzi mestskými prísažnými, často stenal, že za jeho mladých čias zimy netrvali tak dlho, ani toľko snehu nebývalo, tobôž tak chladno. Verili sme mu. Svet sa menil. Vytrácalo sa z neho teplo. Mnohí prorokovali, že nakoniec zavládne vecný mráz. Neúroda a čoraz tuhšie zimy sú vraj predzvesťou konca sveta.

Ale na jeseň deväťdesiateho deviateho na nás padla omnoho horšia pohroma ako sychravé dni a boľavé kĺby. Zdalo sa, že súdny deň nastane ešte skôr, ako sa z nás stanú cencúle.

Zaútočili Turci.

Novopečený velkovezír Damat Ibrahim paša chcel dostať prísloviu o novej metle a vybral sa pozametať Uhorsko. Pätdesiattisícové vojsko, s ktorým pritiahol k Ostrihomu, použil ako argument pri vyjednávaní s cisárovými vyslancami. Žiadna zo strán však nebola ochotná ustúpiť – Turci odmietli vydať Jáger a Hatvan, my sme zmietli zo stola nepriateľove nároky na Ostrihom, Novohrad, Ráb či Filek, len nedávno za cenu nesmiernych strát vyslobodené z pohanských paprčí.

Začiatkom októbra teda turecká zberba prekročila Dunaj a obľahla pevnosť Újvár, len nedávno prestavanú na modernú tvrdzu. Lenže krušné časy nedoľahli len na povodie Nitry. Jedna vetva tureckého vojska sa vydala plieniť Považie, najmä majetky grófa Nádasdyho, Cierneho bega, ich úhlavného nepriateľa. Podľa posledných správ vydrancovali aj samotné Čachtice a ohrozovali na živote Nádasdyho ženu, grófku Alžbetu Báthoryovú.

Niežeby som ronil slzy, keby sa tej strige prihodilo niečo zlé.

Kým na západe sa Turci valili k Prešporku a moravskému pohraničiu, na Pohronie zoslal velkovezír ešte horšiu skazu – krymských Tatárov. Krvilační bezbožní divosi vedení akýmsi Ahmatagom pricválali popri Hrone, vyplienili Vráble aj benadickú kláštornú pevnosť a boli by sa dostali ešte severnejšie, keby ich pri Novej Bani nezastavili záseky s udatnými obrancami.

Druhá početná horda skúsila preniknúť cez povodie Ipla. Napáchala neslýchané škody na území svojho niekdajšieho sandžaku Filek a pohla sa ku Krupine a ďalej na sever, do srdca banskej oblasti. Vravelo sa, že čoskoro pohania zaútočia na Zvolen. Ak ho dobyjú, už im nič nezabráni oboriť sa na ostatné zlatonosné mestá.

Pochopiteľne, aj na Štiavnicu padol veľký strach. Odušu sa dokončovali práce na novom opevnení. Richtár Hans Daniel a komorský gróf Sommer žiadali vrchného veliteľa banských miest grófa Pálffyho o zdvojnásobenie mestskej posádky. Lenže ťažko v tejto situácii dúfať v posily – nebo nad kráľovstvom sčernelo od dymu z požiarov, riekami sa rinula kresťanská krv a až do Banských vrchov doliehal nárek stoviek zajatcov odvláčaných do tureckého otroctva.

Štiavnica zostala odkázaná sama na seba. Hajtman Wenzel Rottmayer vyhlásil stav pohotovosti. Na bránach vonkajšieho opevnenia a signalizačných vartovkách nad mestom zdvojnásobil hliadky. Každá strážnica dostala nové pušky a zásoby streliva, na bránach pribudli delá.

V strehu však nemala byt iba vojenská posádka, pozostávajúca z päťdesiatich husárov a stovky pešiakov. Do obrany sa muselo zapojiť aj samotné obyvateľstvo – mesto bolo rozdelené na štvrte, pričom každej velil štvrtmajster, ktorému podliehali niekoľkí desiatnici. Tí mali v prípade priameho ohrozenia zorganizovať domobranu z mešťanov a chudobnej baníckej vrstvy žijúcej pod ochranou hradieb.

Domobrana sa pravidelne schádzala na lúke povyše Hradu (voľakedajší Kostol Panny Márie pred tridsiatimi rokmi prestavali na pevnosť so sídlom hajtmana a hlavnou zbrojnicou), aby si muži precvičili streľbu z kuší a pušiek, ako aj základné triky s chladnými zbraňami v boji muža proti mužovi.

„Aj tebe by sa zišlo oškrabať trochu hrdze, Matej,“ rypol do mňa Rottmayer, keď sme jedného daždivého večera sedeli v hosťovskom salóniku môjho domu na Ružovej ulici a hrali strašiaka. Odkedy som sa tejto hre priučil v Prahe, kde sa tešila mimoriadnej obľube aj v najvyšších kruhoch, zasvätil som do nej zopár kartárov. Nevýhodou tejto kratochvíle bolo, že sme sa jej nemohli venovať v hostinci U hrozna – štiavnická mestská rada kartové hry na verejných miestach dôrazne zakázala. Stretávali sme sa teda v súkromí a pohostenie mal vždy na starosti domáci.

Tentoraz sme hrali traja. Po Rottmayerovej lavici sedel mestský lekár Daniel Burkhardt. Donedávna sme mali aj štvrtého do partie, kovotepca Joachima Elsholtza, ktorý navrhoval mince a erbové či portrétové medaily, lenže keď panovník prednedávnom zrušil štiavnickú mincovňu, sklamaný Elsholtz sa vrátil do rodnej Kremnice.

„Neviem, na čo narážaš,“ zagánil som na hajtmana.

Jemu sa vystatovalo, keď bol skoro o desať rokov mladší, urastený, samý sval, dámy i prosté ženy na ňom mohli oči nechať. „Som v obstojnej kondícii. V poslednej dobe jem a hlavne pijem striedmejšie. Pozri,“ narovnal som sa, „aj pupok mi viditeľne spľasol. Každé ráno si doprajem dlhú prechádzku...“

„Vraj prechádzku,“ zachechtal sa Rottmayer popod plavý fúz. „Dobre viem, kde vytriasaš prebytočný tuk.“

„Len ci si nemýliš príčinu s následkom.“

„Nuž hej. Ale či už si schudol pre ňu alebo vďaka nej, mladá milenka dá chlapovi v tvojom veku poriadne zabrať.“

„Prihadzujem,“ povedal Burkhardt a posunul k minciam uprostred stola ďalší groš.

„Dorovnávam,“ nezaváhal Rottmayer.

„Tiež,“ šuchol som po stole malú striebornú mincu. Sebaistotu som nemusel predstierať, lebo som mal srdcovú sedmičku a srdcovú desiatku – viac ako slušné východisko pre ďalšiu hru.

„Ešte niekto?“ vyzval Burkhardt, predák tohto kola.

Rottmayer poklopal prstami po svojich dvoch kartách, obrátených farbou dole. Už som trochu poznal reč jeho tela a vedel som, že to znamená slabé karty. Ten vyššie nepôjde.

A naozaj, po chvíli pokrútil hlavou. V duchu som sa zachechtal, ale navonok som nehol brvou. Chvíľu som sa tváril, že rozmýšľam o zvýšení stávky, ale potom som tiež urobil odmietavé gesto.

Lekár pokynul hajtmanovi. Rottmayer rozdával, každému dal po dve karty tak, aby ich protihráči nevideli. Rýchlo som si ich pozrel a položil vedľa prvých dvoch. Žaluďová deviatka a srdcová kráľovná. Mal som teraz tri srdcia, čo je vysoké číslo a slušná nádej na víťazstvo. Samozrejme, tváril som sa neutrálne. Fyzikus vzal čašu a napil sa vína.

To znamenalo, že tuho rozmýšľa.

„V mojom veku?“ spýtal som sa.

„Cože?“ pozrel na mňa Burkhardt zmätene.

„Nepočul si Wenzela? Chlap v tvojom veku, povedal. Čo je, dofrasa, s mojím vekom? Som, ako sa vraví, muž v najlepších rokoch!“

„Ak sa nemýlim, máš tridsatšest,“ zatváril sa lekár skepticky.

„A?“

„To sú podľa teba najlepšie roky?“

Počastoval som ho znechuteným pohľadom. „Vy zasrani. Nadutí holobriadkovia. Len vydržte, raz sa vám tá arogancia vypomstí.“

Burkhardt sa len uškrnul. Tak ako hajtman, aj on ešte len ťahal na tridsiatku. Pred dvomi rokmi zavŕšil štúdium medicíny na padovskej univerzite a vrátil sa do Štiavnice. Tu ho rada takmer okamžite zvolila za mestského lekára. Isteže šlo o protekciu – Danielov nebohý otec bol dlhé roky štiavnickým lekárnikom a váženým radným pánom. Napriek tomu si novopečený lekár rýchlo získal uznanie, pretože bol naozaj šikovný. Zjavne v Padove neštudoval nadarmo.

Predák hry začínal posledné kolo, takže otočil dve karty farbou hore. Posunul som si okuliare vyššie. Stále som si na ne celkom nezvykol – strieborný rám ma tlačil na nose a háčiky omínali za ušami. No nedalo sa nič robiť, zrak som nemal ako kedysi. Napokon, v mojom veku...

Aj my s Rottmayerom sme ukázali po dve karty. Odhalil som kráľovnú a žaluďovú deviatku – chcel som súperom ukázať vysokú kartu, ale neprezradiť silu farby.

Starostlivo sme študovali situáciu na stole, snažili sa odhadnúť, čo zostalo skryté a možné kombinácie súperov.

„Uznávam, pán notár, pozviechal si sa,“ nadviazal Rottmayer na predchádzajúcu tému. „Už sa tak nezadychčíš, ked vyjdeš po radničných schodoch do úradu. Ale v týchto psích časoch by sa ti zišlo precvičiť aj spôsoby sebaobrany. Nikdy nevieš, kedy sa ti zídu. Tatárska horda lomozí pred Zvolenom, a ak ju kapitán Morgenthaler nezavráti, bude s nami beda.“

Pri tých slovách ma cudne pichlo pri srdci. Vo Zvolene som sa narodil a vyrástol, mal som tam kedysi početnú rodinu a môj otec bol zámockým kapitánom. Lenže potom prišiel mor – akurát keď som bol na štúdiách v Prahe. Po návrate som zistil, že už žiadnu rodinu nemám.

„Viem sa bránit,“ namietol som. „Obstojne strieľam z pušky aj pištole.“

„Z tej bambitky so siedmimi hlavňami? Tá je dobrá, keď chceš rýchlo ukončiť krčmovú bitku. Ale myslel som skôr na chladné zbrane. Ten tvoj rapier...“

„Čo je s ním?“ sykol som možno ostrejšie, než bolo potrebné. Akoby som počul Steina. „Nenosím ho len na ozdobu. V Prahe som sa učil šerm v chýrečnom cechu federfechterov.“

„Len sa priznaj, ako dlho si ho neprevetral? Príď si trochu zaštrngať železom.“

„Zvyšujem,“ cinkla do kôpky v strede stola ďalšia Burkhardtova minca.

Ľahostajným gestom som k nej prihodil svoj groš.

„Navyše je to ďalší spôsob, ako sa udržať pri sile a zaimponovať milenke,“ húdol si svoje Rottmayer. „Keďže viem, že na tvoje vlastenecké cítenie by som apeloval márne.“

„Som vlastenec ako hociktorý poriadny kresťan, mám len tažkosti s definíciou vlasti.“ Glgol som si vína. „Hráš alebo čo?“

Pokrútil hlavou a zhrnul svoje karty na kôpku. „Končím.“

Otočil som sa na Burkhardta. „Zvyšujem ešte o groš.“

Lekár zdvihol obočie a cmukol ústami. Potom dorovnal.

Pankhart jeden.

Skúsil som ho zastrašiť. „Ešte o jeden.“

Nedal sa nachytať a opäť dorovnal. Viac ako trikrát sa zvyšovať nemohlo.

„Okamih pravdy,“ povedal lekár a ukázal všetky štyri karty.

„Doriti,“ ušlo mi a plesol som dlaňou po stole, až čaše podskočili.

Burkhardt mal troch kráľov. Odhodil kamenný výraz, spokojne sa zaškeril a gestom chamtivca oboma rukami zhrnul strieborniaky k sebe.

„Čo ste mali?“ vyzvedal.

„Srdcovú riť a guľové hovno,“ zašomral hajtman.

„Tri srdcia,“ priznal som sa a na jeden dúšok vyprázdnil čašu, hoci bola ešte skoro plná.

„Takto vyzerá tá tvoja striedmosť v pití?“ neodpustil si Rottmayer.

Len som si odfrkol.

„Ja sa ti čudujem, domine Barbaric,“ podotkol Burkhardt a srkol si vína. „Najlepšie roky za tebou a stále sa naháňaš za sukňami. A zväčša za takými, ktoré mrav i zákon káže nechať na pokoji.“

„Bečiace jahňa poúča starého barana,“ odsekol som.

„Baran, to si vystihol. Máš jeho hlavu aj slabiny. Skákať z ovce na ovcu v tvojom veku...“

„Čo dnes máte s tým mojím vekom, anciáša?“

„Som o desať rokov mladší a už pomýšľam na rodinu. V Padove som sa vybúril, načo zastierať, hádam všetky neviestky a kúpeľničky sa mi už z diaľky zdravili, ale tie časy sú preč. Treba myslieť na usporiadaný, bezúhonný život. Tebe to ešte nezišlo na um?“

Neodpovedal som. Akoby vo mne čosi vrelo; už zase som mal pocit, že počujem Steinovo kázanie.

„Doktor má pravdu, Matej,“ pridal sa Rottmayer. „Len pováž – mohol by si byt vážený mešťan. Čleň rady, dokonca richtár! Pýšiš sa zásluhami ako málokto z nás, viackrát si príkladne poslúžil arcivojvodovi aj vrchnému kapitánovi Pálffymu, celej ríši. Nielen tu, ale aj v Prahe, Viedni ci Prešporku si odhalil neslýchané zločiny a sprisahania, dokonca si vlastnou rukou zmárnil nebezpečných vrahov. Za každý prípad si dostal štedrú odmenu, peňazí máš ako tažiarsky magnát...“

„Nepreháňaj.“

„A napriek tomu všetkému ta mešťania na Hromnice nezvolili za prísažného. Prečo, keď si taký hrdina, scestovaný vzdelanec, lovec zločincov a vlastizradcov? Nuž, ľahká odpoveď – všetci vedia o tvojej slabosti. Niežeby ostatní radní páni nemali dačo na rováši, ale ty si pijanskými a posteľnými kratochvíľami priam povestný. Daniel má pravdu, už by si mal dostať rozum. Namiesto tých vdov a znudených matrón si nájdi peknú pannu. V meste je habadej meštianskych dcér súcich na vydaj...“

„Teraz si protirečíš, Wenzel,“ zastavil som ho.

„Ako?“

„Ktorý pocestný mešťan vydá dcéru za človeka s povesťou chýrneho sukničkára?“

„Kurevníka,“ opravil ma Burkhardt. „To je to správne slovo. Kurevníka.“

„Hamuj!“ namieril som naňho ukazovák. „Záľubou v dievčatách za groš sa tu chválil niekto iný.“

„Tak či onak, dobrá pripomienka,“ uznal lekár. „Pán hajtman, keby si mal dcéru v správnom veku, vydal by si ju za nenapraviteľného cudzoložníka? Čo ako majetného a zásluhami ovešaného?“

„To je veru dilema,“ zakýval Rottmayer hlavou. „No trvám na tom, že by ti mladá žena rozjasnila domácnosť. Aj by ti možno, v dobrom slova zmysle, priškripla vajcia. Alebo si zmierený s predstavou, že ta pri návrate domov bude navždy vítať iba Bernátov kyslý ksicht?“

Zhlboka som sa nadýchol a zafučal. „Necítim sa na rodinný život. Predstava, že mi po dome budú lietat decká, všetok ten krik a zhon a žena, čo mi do všetkého kibicuje...“

Zmenil som hlas. „Zase si sa zabudol v hostinci a o nás nedbáš! A čo ak ma zase povolá Habsburg a strávim niekolko týždnov alebo aj mesiacov mimo domu? No Pánboh zaplat, páni, to nie je nic pre mna.“

„Podciarknuté, zrátané – potrebuješ dospiet,“ uzavrel Burkhardt.

„Skôr sa mi vidí,“ flochol som nanho spoza okrúhlych skiel, „že v Padove prednášajú aj naduté mudrlantstvo. Strc si ho za klobúk.“

„Nosím baret.“

„Tak si vyber iné vhodné miesto. Co som tu pred súdom? Najprv ma presviedcate, že som starý kmet, potom mi nadávate do nevycválaných parobkov. Chvílu ma chcete oženit, vzápätí kritizujete môj charakter. Tak sa rozhodnite, co z toho. A vôbec, zmenme tému. Hráme ešte, ci co?“

„Hráme, pravdaže,“ pritakal Rottmayer. „Doktor, si na rade, miešaj a rozdávaj. Hádam si nemyslíš, že ta nechám odíst s mojím žoldom?“

Zaculi sme škrípanie pántov a buchnutie hlavných dvier, ktosi vstúpil do haly na prízemí.

„No konecne,“ zašomral som. „Už mi riadne vytrávilo.“

Pred dobrou hodinou som poslal šafára do hostinca U hrozna, aby kúpil veceru. Bernát bol obstojný sluha a o dom a záhradu sa v case mojich ciest po ríši staral príkladne, ale jeho kuchárske schopnosti nestáli ani za zlámaný medenák.

„Keffner dnes piekol telacinu na královský spôsob,“ mlaskol Rottmayer. „Ked som išiel okolo, rozvoniavala až na ulicu. Dúfam, že mu zvýšilo aj pre nás.“

Ked som zacul rýchle kroky na schodisku, hned mi bolo jasné, že sa cosi stalo. Bernát sa nikdy neponáhlal, pokial ho nepohánali mimoriadne okolnosti. Dvere sa s vrznutím otvorili a vzduch v miestnosti rozkrojilo šafárovo nosisko.

„Páni,“ vyhrkol zadychcane, „nesiem naliehavú zvest.“

„Co sa stalo?“ narovnal som plecia. „Kde máš veceru?“

„Zostala U hrozna, pane...“

„A to už preco?“

„Nechaj ho hovorit, Matej,“ zahriakol ma Rottmayer znepokojene. „Co sa prihodilo?“

„Tatári,“ vydýchol Bernát.

Hajtman vyskocil spoza stola, až prevrhol stolicku. Šafár však rýchlo zdvihol dlane.„Len pokojne, pán hajtman! Tatári utrpeli porážku!“

„Čo? Kde a kedy? Kto priniesol tú správu?“

„Posol zo Zvolena, pane. Richtár to dal vybubnovat na rínku. Všetci sa tam zbiehajú. Aj vás už zháňajú.“

Rottmayer na seba rýchlo zavesil bandalier ovešaný zbraňami a strelivom.

„Ideme všetci,“ rozhodol som.

A potom zájdeme do Hrozna. Hádam nás kráľovské teľacie počká.

*

Štiavnicania boli zajedno v tom, že obecný sluha a hlásnik Wolf nosí meno nesprávneho zvieraťa. Neobyčajne statnou postavou, hustou čiernou bradou a hromovým hlasom omnoho viac pripomínal medveďa. Alebo tura – v tom sa názory rozchádzali.

V každom prípade, keď si zastal doprostred Horného námestia, približne medzi Rubigallov dom a palác so sídlom Herrmanovho tažiarstva, zavíril palickami na blane veľkého bubna a zrúkol: „Čujte, čujte, ctihodní mešťania štiavnickí!“, v honosných domoch ringbürgerov nezostalo jediné oko zavreté. Okná i dvere sa otvárali, zneli podráždené otázky, pľac zobudených detí a brechot psov.

Další zvedavci prichádzali od radnice (či skôr od Hrozna, lebo hostinec stál naproti richtárovmu úradu), iní stúpali zdola popri Katarínskom kostole. Preto ked sme s hajtmanom a medikusom vyšli z ústia Ružovej a popri pranieri ovešanom retazami vkrocili na macacie hlavy námestia, bol už okolo Wolfa zhrcený pocetný dav.

Vedla hlásnika stál mestský dráb a držal Wolfovu halapartnu s lampášom na ozdobnom háku pod hrotom. Obor v jeho svetle rozprestrel listinu so zlomenou pecatou a nahlas cítal:

 

 

Ja, dolu podpísaný Filip Morgenthaler, ktorý z vôle jeho královského velicenstva a s poverením vrchného velitela banských miest Mikuláša Pálffyho zastávam post kapitána Zvolenského zámku, posielam pozdravy váženým meštanom slobodných banských miest a dávam im na známost toto:V polovici mesiaca októbra roku Pána 1599 dorazila do blízkosti Zvolena zberba bezbožných Turkov a Tatárov v pocte takmer tritisíc mužov. Zákerne prepadli a vyplieni-li mnoho dedín a usadlostí v okolí mesta. Mnoho dobrých krestanov nelútostne povraždili, najmä starcov, slabých žien a maloletých detí. Ostatných vzali do zajatia. Nato sa pohli smerom k Bystrici, aby tam podobne škodili, vraždili a drancovali. Ich úmysel však prekazila krestanská zbrojná sila zložená z mestských a hradných posádok, ako aj z rolníckej domobrany. Pod velením mna, Filipa Morgenthalera, a správcu Lupcianskeho hradu, ctihodného Gašpara Tribela, toto statocné vojsko tvrdo padlo na tábor podlých pohanov.

S Božou pomocou sme mnohých na mieste pobili a ich cierne duše poslali do pekla. Získali sme naspät zbožie, ktoré oni v pohronských a hontianskych dedinách ulúpili. Takisto nám pripadlo vela ich koní a co stojí nad všetkými zásluhami, oslobodili sme 300 zajatých krestanov a zachránili ich tak pred odvlecením do potupného mohamedánskeho zajatia. Ani nie polovica diabolskej hordy utiekla na juh a tak sa nádejame, že padne pod mec krupinského kapitána a urodzeného pána Tomáša Bosniaka z hradu Cabrad, aby už nikdy nemohla škodit na krestanských územiach! Nech zvonia zvony a delá vystrelia na oslavu tohto vítazstva v mene živého všemohúceho Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého...

Wolfov hlas, co ako zvucný, prehlušilo radostné volanie z dobrej stovky hrdiel. Aj hajtman a doktor sa nechali strhnút, Rottmayer dokonca vytiahol z bandaliera pištol a vystrelil z nej k ciernemu nebu.

Ja som myslel skôr na to, že by sa mestská honorácia mala teraz hanbit. Kapitán Morgenthaler viackrát žiadal od banských miest navýšenie príspevku na obranu oblasti. Žold pre posádky bol nízky a výzbroj zastaraná. Žgrloši v mestských radách a tažiarskych spolocnostiach však už niekolko rokov odmietali tento poplatok navýšit, hoci dolovanie drahých kovov prinášalo stále velké zisky. Morgenthaler však aj so starými mušketami, nedostatkom diel a vojakmi, ktorým (podla jeho slov) trcali palce z prechodených cižiem, vybojoval slávne vítazstvo.

Drgol som laktom do Burkhardta.

„Ide sa oslavovat...“

„O tom niet pochýb, richtár vraj už vydal mimoriadne povolenie, hostince dnes nemusia zavriet s úderom pivného zvona. Víno a pivo potecú prúdom celú noc.“

„V takom prípade navrhujem, aby sme friško zamierili do Hrozna. Lebo ked sa tam nahrnie tento húf, už si nesadneme.“

Doktor uznal, že je to praktická pripomienka. Rottmayer sa porúcal, lebo šiel vydat rozkaz na oslavnú salvu z hradných kanónov. Slúbili sme mu podržat volnú stolicku.

Mali sme štastie a nakoniec sa nám ušla aj telacinka na královský spôsob, pecená so slaninou v bránici a sieti z hovädzích criev.

Oslava sem, oslava tam, pit nalacno, to by bol hriech a nerozum.

KAPITOLA DRUHÁ

 

Pred Barbarica je postavená hádanka, ktorej riešenie však dávno pozná. Od obeda ho vyruší posol s prosbou o pomoc.

„Pán notár! Môžem na slovícko?“

Zamrzol som s nohou na prvom schode a vyletel túžobným pohladom ku dverám radnice. Co ako mi bolo nebárs po kartárskom vecere a nasledujúcej oslave (patricne živelnej), zrazu ma prepadla chut vybehnút po schodisku, vtrhnút do budovy, bežat až do svojej kancelárie a tam sa zamknút na dva západy.

Pretože ten hlas, hoci ešte zápasil s doznievajúcim hrkotom kolies a cvendžaním podkutých kopýt, som okamžite spoznal.

Hlboký nádych. To zvládneš, Matej. Hlavne na sebe nedaj nic znat – ako ked hráš strašiaka. Nemáš síce ani farbu, ani císla, ale ak budeš smelo zvyšovat stávku, protihráci možno zložia karty.

Vycaroval som úsmev a zvrtol sa.

„Domine Weltzer! Ako vám môžem byt nápomocný?“

Z okna na dvierkach koca, ktorý zastal pred radnicou, sa na mna dívala úzka, prísne rezaná tvár s prešedivenými fúzmi a koncistou briadkou. Žigmund Weltzer patril k najbohatším mužom v meste. Vlastnil leví podiel v Brennerovej spolocnosti a riadil hutu na dolnom konci mesta, kde sa spracovávala skoro všetka strieborná ruda zo štiavnických štôlní. Navyše pred casom kúpil za pätsto zlatých pivovar v nedalekých Vyhniach a ten vraj vykazoval coraz väcší zisk – necudo, tieto chladné roky vínu nepriali a navyše si rozsiahle vinohradnícke oblasti na juhu podrobili mohamedáni. Pijanom sa menili chute.

Clovek s takým imaním a postavením bol, akože inác, aj jedným z dvanástich clenov mestskej rady. Preto je pochopitelné, že sme sa stretávali pomerne casto, aj trikrát do týždna.

Napriek tomu si ma teraz Weltzer premeriaval, akoby sme sa videli prvýkrát. Jeho výrazný nos pripomínal jastrabí zobák – len sa zatat do koristi a šklbat ju na franforce.

Vraj na slovícko.

„Nastúpte si, prosím,“ vyzval ma a otvoril dvierka koca.

„Obávam sa, spektabilis, že mám naponáhlo,“ skúšal som to. „Ako vidíte, idem do úradu poriadne neskoro, celú noc sme zapíjali Morgenthalerovo vítazstvo a ráno som sa ledva pozviechal...“

„Len si nastúpte,“ utal hlasom, ktorý nepripúštal odpor. „Záležitost, ktorú s vami potrebujem prebrat, nepatrí na ulicu, do cudzích uší. Nezdržím vás pridlho.“

Nemalo zmysel vykrúcat sa. Je to tu, milý pán suknickár, ci presnejšie kurevník. Škandál, o akom Štiavnica nechyrovala.

„Ale naozaj len na chvílocku,“ pristúpil som ku kocu, zložil si klobúk, stúpil na kovové stúpadlo a so sklonenou hlavou sa nasunul do prítmia v kabíne. „Richtár ma ocakáva, vzhladom na situáciu sa rysuje kopa úradovania...“

„Ako som povedal, vybavíme to raz-dva,“ zopakoval Weltzer a zabuchol dvierka. Zdalo sa mi, že ráznejšie, než bolo treba. Akoby spustil mrežu ci zavrel klietku.

„Som vám k službám,“ nasadil som svoj najúslužnejší tón.

Netrpezlivo prikývol, zdvorilosti sa mu zunovali. „Máte povest bystrého cloveka, domine Barbaric. V službách jeho jasnosti arcivojvodu Mateja ste odhalili niekolko nebezpecných sprisahaní.“

„Skromne musím dodat, že mi pomáhali...“

„Ja viem. Kapitán Stein a ten jeho cudný sluha. Stretol som ich, ked vyšetrovali tú hrôzu na Pekelnom vrchu. Povedal by som, že oni dvaja predstavujú hrubú silu. Um ste zabezpecili vy.“

„Nie je to celkom tak, ale som poctený, že si to myslíte.“

„K veci, nech vás nezdržiavam od povinností: mám pre vás záhadu.“

Po vcerajšej lumpovacke som mal jazyk beztak suchý ako trúd, ale teraz sa to ešte zhoršilo.

„Záhadu?“ zachripel som.

„Presne tak. Hádanku na rozlúštenie. Možno z toho vzíde aj ozajstný prípad. Ak ho zaznamenáte písomne, môžete ho nazvat trebárs Tajomstvo zlatého gombíka.“

Zistil som, kam sa podeli tekutiny z mojich úst a hrdla – vyrazili cez pokožku v podobe studeného potu.

Pravdaže, odkedy som sa vrátil do Štiavnice s povestou úspešného vyšetrovatela a lovca zlocincov, zacali za mnou meštania chodit so svojimi vlastnými „prípadmi“. Manželke tažiara Edera sa stratil oblúbený taliansky chrtík; našli ho po dvoch dnoch na druhom konci mesta, ako obskakuje trikrát väcšiu suku, zablšenú vyplznutú potvoru neznámej rasy z dvora baníckej chyže. Hostinskému z krcmy U zlatého kahanca podozrivo vodnatelo pivo; ako som rýchlo zistil, pancoval ho jeho vlastný šestnástrocný syn, ktorý po nociach vynášal kumpánom plné krcahy. Nuž a napokon tu bol strašidelný prípad ducha v dome lekárnika Maratzkeho; ukázalo sa však, že za nocným stenaním a vrzgotom na pôjde boli ucen a slúžka, ktorí si tam chodili potajme užívat.

Cosi mi však hovorilo, že Weltzerova „záhada“ nebude tohto banálneho druhu.

„Nerozumiem,“ priznal som sa.

Otvoril kapsu, aké sa podla poslednej módy nosili zavesené na opaskoch a vybral z nej... gombík.

„Gombík,“ povedal som. Sám som pocul, ako tupo to znie.

„Nie je vám povedomý?“ spýtal sa Weltzer.

Ako ked hráš strašiaka – vosková tvár, nic nedat najavo.

Vytiahol som okuliare, nasadil si ich a pozornejšie pozrel na okrúhly trblietavý predmet.

„Môžem?“ natiahol som ruku.

Položil mi gombík do dlane. Naklonil som sa k okienku, do lepšieho svetla, a žmúril na tú vecicku, akoby som ju videl prvýkrát.

„Preco by som ho mal poznat?“ spýtal som sa.

„Nikdy ste si ho na niekom nevšimli? Nie je to obycajný gombík.“

Pravdaže nebol. Vyrobil ho prešporský majster Knopfmacher z hodvábnej priadze a zlatej nite. Za tucet kusov som dal dva dukáty.

„Mne sa zdá pomerne bežný,“ pokrcil som plecom.

„Kvalitný, isteže, asi aj drahý, ale podobné tu nosí vela meštanov. Vám taký na mentieke ci dolománe nechýba?“

„Nie.“

Pozrel som sa mu do ocí. „O co tu ide, pán Weltzer? Co je to za gombík a co za tajomstvo s ním súvisí? Je to hádam stopa ci nebodaj dôkaz nejakého zlocinu?“

„Som presvedcený, že áno. Ten gombík našla moja chyžná, ked vymetala prach spod manželskej postele.“

Strašiak. Rozdáva sa druhé kolo. Nehnút brvou.

Odkašlal som si. „Zrejme chcete povedat, že je to cudzí gombík. Nepatrí na žiadny kus odevu vo vašom paláci.“

„Bystrá hlava.“

„A co si myslíte, ako sa ten gombík pod vašu postel dostal?“

„Nuž ako? Niekto ho tam stratil. Trebárs pri chvatnom vyzliekaní.“

„Takže zlocinom, o ktorom tu hovoríme, je cudzoložstvo.“

„Uhm,“ prikývol.

„Prepácte mi tú trúfalú domnienku,“ diskrétne som stlmil hlas, „ale podla vás sa ho dopustila vaša ctená manželka?“

„Žial, iná možnost mi nenapadá.“

„Spýtali ste sa jej na to?“

„Spýtal. Odvetila, že netuší, odkial sa tam ten gombík vzal.“

„Ale vy jej neveríte, alebo sa mýlim?“

„Nemýlite. Viem, že mi klamala. Zvýšil som na nu hlas, ale spustila vodopád slz a pokúsila sa celú vec obrátit proti mne – že som nespravodlivý, ked ju takto obvinujem, co som to vraj za manžela, ked neverím vlastnej zákonitej žene... a podobné výlevy. Úchvatný herecký výkon, skoro som jej zatlieskal.“

„Spýtali ste sa jej, ako si ten nález vysvetluje? Ak sa ona nicoho nedopustila...“

„Splietala cosi o služobníctve, ale vonkoncom ma nepresvedcila.“

„Hm.“

Srdce mi bilo až v krku a urcite som ocervenel a pulzovali mi všetky žily.

„Nuž,“ vrátil som mu gombík, „to ma velmi mrzí, domine Weltzer. Zavána to nepríjemným škandálom. Ale co presne chcete odo mna? Ako vám môžem pomôct?“

Schoval gombík do kapsy a vzdychol si.

„Predovšetkým – prosím vás o takt a mlcanlivost...“

„To je samozrejmé!“

„A tiež o všímavost. Dobre ste si gombík prezreli a odteraz budte v strehu. Pozorujte, ci nezazriete rovnaký na odeve daktorého meštana.“

„Pán Weltzer, mám hlboké pochopenie pre vaše súženie, ale nemôžete odo mna žiadat, aby som vám pomáhal lapit milenca vašej manželky...“

„Nemusíte,“ zarazil ma. V jeho výraze a tóne sa cosi zmenilo. Zobák chcel zase kluvat mäso. „Nemienim rodinnú špinu vykydat na ulicu. No ak náhodou niekde zazriete kabátec, plášt, mentieku ci iný zvršok, na ktorom bude chýbat práve takýto gombík, odkážte jeho majitelovi, nech sa viac nepribližuje k môjmu domu. Pretože ak tak urobí, ak sa ešte raz svojím chlipným pohladom obtrie o moju ženu, bude to mat prenho neslýchané následky. Cudzoložstvo sa prísne trestá a ja sa postarám, aby bol trest uplatnený v plnom rozsahu. Žeravé železo a všetko, co k tomu patrí. Bez ohladu na postavenie dotycného podliaka. Rozumeli ste, pán notár?“

Toporne som prikývol. Na chrbte mi naskocili zimomriavky, že až nadvihovali košelu.

„Dobre,“ usmial sa Weltzer a znenazdajky sa uvolnil.

„Dakujem vám. Nebudem vás viac oberat o cas. Pekný den, pán Barbaric.“

Zakoktal som cosi na odpoved a vysúkal sa z koca. Zostal som stát na mieste, kým kociš nepošibal štvorzáprah a kociar neobišiel radnicu. Nechcel som, aby ma Weltzer

videl krácat ku schodom, pretože sa mi nohy podlamovali ako fafrnkovi, co ledva zvládol prvé kroky.

Zbohom, moja náruživá Klementína. Viac si nepadneme do nárucia. A ten taliansky doublet, ktorý si zo mna minulý týžden vášnivo strhla, budem musiet spálit. Alebo nie?

Hádam postací našit nové gombíky. A tie z hodvábu a zlata dobre schovám a predám spät majstrovi Knopfmacherovi, ked najbližšie zájdem do Prešporka. Hlboko pod cenu, ale co už, lepšie ako nosit na cele vypálenú ciachu cudzoložného zloducha.

Ak ma služba vyšetrovatela nieco naucila, tak to, že pri zahladzovaní stôp a odstranovaní dôkazov treba postupovat nanajvýš dôkladne.

*

Hostinský Keffner dobre vedel, co jeho štamgastom po prehýrenej noci padne na úžitok. Ked sa okolo poludnia zacali do Hrozna trúsit bledé mátohy, co ešte o tretej v noci trieskali krcahmi a spievali o hrdinskej bitke belehradskej (priznávam, vinný v plnom rozsahu obžaloby), z kuchyne už rozvoniavala korenistá polievka z piva a vína, zahustená rozšlahanými vajíckami a kyslou smotanou.

Akurát som srkal prvú lyžicu, ked si prisadol Rottmayer.

Zazrel som nanho. Poondiaty nezmar. Široký úsmev, ružové líca, iskra v oku a dobrá nálada. A hned si kázal holbu piva, vraj na popravenie.

Taký odolný žalúdok som mu mohol iba závidiet. Ale co už, v mojom veku...

„Vyzeráš, že ta vylieci už len hrobárova motyka,“ podpichoval ma hajtman. „Líca popolavé, oci ako kapor, lyžica sa ti v prstoch trasie. Co hlava?“

„Vytiahni bambitku a zastrel toho permoníka, co mi tam štiepa rudu.“

Zachechtal sa a s chutou si dal piva.

„V noci sme sa riadne spustili. Nuž ale, svätí boli a vínko pili, preco by sme my nemohli?“

„Nielen zato mám vodnaté crevá,“ priznal som sa.

„Ale co?“ zvážnel. „Vrav, co ta postretlo?“

„Pán hutník a pivovarník v jednej osobe.“

Na tvár sa mu vrátil posmešný úšklabok. „Weltzer? Co chcel?“

„Aby som mu pomohol zistit, kto mu chodí za ženou.“

Hajtman vyprskol. „Ozaj? Haha, prišiel na psa mráz...“

„Nerehoc sa. Vyhrážal sa mi žeravým železom.“

„Takže vie, že to ty chodíš pani Klementíne kyprit záhradku?“

„Vie. Nepovedal to priamo, ale vraj ked toho podliaka vypátrate, odkážte mu...“

„Rozumiem. Nuž, aspon teraz vieš, že sme ti vcera s doktorom dobre radili. Najvyšší cas zavesit staromládenecké avantúry na klinec. Dost dlho si bol obecným capom. Nechaj mladších zdvihnút vlajku, tebe nadobro spadla do blata.“

„Ctihodný pán Barbaric?“ spýtal sa ktosi. Prekvapene som sa obzrel, lebo madarskú rec sme tu poculi zriedka.

Stál tam husár ako malovaný – urastený mladík so šablou pri boku, v cervenom dolománe a mentieke zopnutej dvoma sponami a ligotavou šnúrou. Z hlavy si zložil hunatú kucmu s chocholom pier a odhalil tak vyholenú hlavu s pramenom vlasov na temene – v Uhorsku oblúbený úces, Nemcom a iným národom so západnými korenmi ale nepríjemne pripomínal tatárske a kozácke obycaje.

„To som ja,“ potvrdil som.

Husár zrazil päty, až mu štrngli ostrohy.

„Strážmajster Peter Simori z posádky hradu Sitno,“ uklonil sa. „Je mi ctou, domine Barbaric. Prinášam pozdravy od váženého kastelána Šimona Lucanského. Zároven mám odovzdat jeho naliehavú prosbu o pomoc.“

Necujne som si vzdychol. Stratený psík alebo krstené víno z hradnej pivnice? Možno zakotúlaný gombík pod lôžkom urodzenej pani Lucanskej? Sitno som ale predsa nikdy nenavštívil.

Nahlas som sa však spýtal: „V akej záležitosti?“

Simori podišiel o krok bližšie a stlmil hlas.

„Stratila sa panna Verona, kastelánova mladšia dcéra.“

Zažmurkal som. V lete kastelán zavítal do Štiavnice, zúcastnil sa svadby syna bohatého tažiara Sirnkorta. Jeho dcéry, obe zrelé na vydaj, sa nedali prehliadnut. Mladšia Verona bola pekne tvarovaná, vlasy mala tmavé, oci jasné, líca jej pod priehrštiami lichôtok, ktorými sestry zasypali mestskí gavalieri, zalieval rozkošný rumenec.

„Akože stratila? Nevrátila sa z prechádzky alebo...?“

„Zmizla vcera v noci. Jej sestra, slecna Agáta, ju zazrela vyjst zo spolocnej komnaty... a odvtedy slecnu Veronu nikto nevidel.“

„Takže sa stratila priamo z hradu?“ spýtal sa Rottmayer.

„Ako vravíte. Nemusím dodávat, že na noc sa brány zamykajú a bdie pri nich hliadka. V súcasnej situácii, ked pohanská cvarga...“

„To nám naozaj netreba vysvetlovat.“

„Bránou teda nevyšla, to je isté. Nenašli sme ani žiadne otvorené okná, povrazy, rebríky ci cosi podobné. Ešte v noci sme prehladali celý hrad, nazreli sme do každého kúta, do cisterny s vodou, dokonca sme prehrabali seno v maštaliach a zrno v sýpke. Nikde nic. Len co sa ráno rozvidnelo, dali sme sa pátrat okolo hradu. Zacali sme pod múrmi a pokracovali do lesov, na bralá, presnorili sme celé návršie až po Tatársku lúku. Bezvýsledne. Panna akoby sa pod zem prepadla. Alebo vzlietla k nebesiam. Urodzený pán Lucanský a jeho ctená manželka sú zúfalí a posielajú po vás, slovutného vyšetrovatela, aby ste vniesli do záhady svetlo a zachránili ich milovanú dcéru.“

Pozrel som na Rottmayera. Obocie mal vysoko zdvihnuté.

„Nuž, Matej, toto neznie ako prípad so vzdychajúcim duchom na povale.“

„Kastelán je v koncoch, pán notár,“ naliehal Simori.

„Jeho pani manželka sa nacisto zrútila.“

„Ani sa necudujem. Život ich dcéry je v ohrození, a to v tom lepšom prípade,“ povedal som.

„Toho sa bojíme,“ pritakal Simori. „No kto jej mohol ublížit a preco? A ako ju dostal z hradu a kde schoval telo?“

„To je veru záhada.“

„Môžem teda dúfať, že poskytnete pánovi Lucanskému pomoc? Na odmene nemieni šetriť.“

Predstava, že sa mám trmácat kamsi na Sitno, sa mi bohvieako nepozdávala, odmena neodmena, ale v hrudi som nemal kus čierneho železa. Navyše som kdesi vnútri zreteľné cítil neodbytné svrbenie, ktoré prichádzalo na začiatku každého nového prípadu. Skutočného prípadu s naozajstným zločinom.

„Na odmene nezáleží. Takú prosbu nemôžem odmietnut.“

Husár sa znovu uklonil. „Ďakujem vám. Vonku čaká ďalší jazdec, bezpečne vás odprevadíme do hradu.“

„Trochu strpenia, strážmajster. Chápem, že vec je neodkladná, ale musím nahlásit odchod richtárovi a zadeliť úlohy svojim podriadeným. Potom sa zastavím doma po výstroj.“

Po pištoľ, presnejšie povedané. Moju sedmičku. Vo viedenských lesoch mi zachránila život, bez nej už zo Štiavnice nevystrčím nos.

 

AddThis Social Bookmark Button

Předplatné Literárních novin můžete objednat zde.

Aktualizováno ( Úterý, 13 Červen 2017 14:54 )  

banner Pidivadlo

Partneři

 Divadlo v Dlouhe logo  logo Českých center

VOŠH logo v barvě
www.vosherecka.cz