Rozlievalo sa po oknách a ticho zobúdzalo holuby, mokré od rannej rosy. Amanita sa zobudila tiež. Bolesť žalúdka jej v útrobách vyrábala závitnicu, ktorá prechádzala telom až do mozgu. Neotvorila oči, iba sa schúlila. Rukou si hladila brucho a rozmýšľala o svojom sne. Snívalo sa jej o krajine s obhoreným pomarančovníkom. Videla ho celkom zreteľne. Uprostred
púšte, osamelý, s čiernym kmeňom, kymácal sa vo vetre a zvyšky oranžových kvetov opadávali na zem. Dívala sa naň celú noc, kvety padali na vyprahnutú zem, ktorá ich pohlcovala donekonečna a veľmi pomaly. Amanita rozmýšľala, čo
sen asi mohol znamenať, ale jedinou odpoveďou bolo iba chvenie žalúdka. Otvorila oči. Eugen chrápal a uprostred perín s modrými zajačikmi vyzeral ako starý stočený koberec. Začala rátať chlpy v jeho nose, sledovala jeho pokožku,
veľké póry na prepitom nose a sliny zaschnuté v kútikoch úst. Pri každom výdychu mu myklo horným viečkom. Riedke vlasy sa černeli na vankúši a pripomínali mastný fľak. Amanita pocítila odpor, fyzický a prudký, vyvierajúci kdesi z dolnej časti chrbtice.
Nahlas zatlieskala. Eugen sa otočil na druhú stranu a obyčajne si prdol. Amanita sa začala ticho pochechtávať, ale o chvíľu sa smiech zlomil a prešiel do usedavého plaču. Eugen chrápal a za oknom spievali prvé vtáky.
Pri raňajkách sedela Amanita s vyplakanými očami. Potichu kládla na Eugenov tanier jedlo.
Spýtal sa, čo jej zas preboha je, a otvoril si noviny. Rozprávala mu o veľkom obhorenom pomarančovníku, z ktorého celú noc padajú kvety. Eugen poznamenal, že by sa pred spaním nemala toľko prežierať, a zjedol ďalší chlieb. Amanita cítila, že by mu na to mala niečo povedať, vysvetliť pocit, ktorý ju zožiera už celé roky. Eugen však o pocitoch odmietal hovoriť.
Pre neho boli dôležité iba čísla. Poriadok. Úspech. Peniaze a vernosť. Sedela teda ticho. Obzerala si ruky, pripomínajúce staré hrabličky.
Eugen dočítal noviny a zanadával. Raňajky sa skončili.
Pred odchodom do práce podala Eugenovi kabát a jemnou kefkou mu zotrela z rukáva biele chlpy. Opýtala sa, čo chce na večeru. Eugen pokrútil hlavou a povedal, že dnes na večeru nepríde. „Ako včera a predvčerom," dodala Amanita a pohŕdavo stisla pery. Eugen ju pomaly chytil za krk a pritiahol ju až k svojim očiam.
Mrazivým pohľadom do nej vtĺkal poslušnosť a vyškrabával z nej posledné zvyšky vzdoru.
Prstami hnietol kožu a stláčal modré žily. „Ako včera a predvčerom," dodal a zatvoril za sebou dvere.
Sadla si pred zrkadlo. Chvíľu skúmala svoju splesnetú krásu. Ovisnuté prsia viseli vo výstrihu. Šnúrky z potrhaných perál. Izba voňala spáleninou a prach na nábytku sa trblietavo leskol.
Slnko pretekalo cez umastené sklá, túžilo sa napiť z pohára vedľa nej. Trocha si masírovala žalúdok a keď bolesť neprestávala, vodou zapila liek. Chcela čítať. Poliala kvety. Premávala sa po byte bezmyšlienkovite ako unudené zviera v cirkusovej klietke. Vzala si ďalší liek a snažila sa zaspať.
Za zatvorenými očami opäť našla obhorený strom. Horúci piesok sa jej zahryzol do kolien a nozdry štípali od dymu. V ušiach kričal vietor, z rúk odpadávali oranžové, sadzou ušpinené kvety.